Appenzeller Spitzhauben

Vzhľad ako ho rozpoznať

Perie

Ľahký, elegantný vták s štíhlou postavou. Obe pohlavia majú na hlave dopredu smerujúci chochol z peria a namiesto bežného hrebeňa majú dva malé rohovité výbežky. Tvár je čistá s veľmi malými lalokmi, čo pomáha predchádzať omrzlinám v chladnom počasí.15

Osobnosť aké sú

Tieto sliepky sú živé a ostražité, ale môžu byť trochu plaché a nervózne. Nie sú to najmilšie plemeno a nemusia byť vhodné pre malé deti, ale sú zvedavé a rady objavujú. Sú nezávislé a radšej sa voľne pohybujú, ako by boli obmedzené.62

Denná aktivita aký rušný deň vyzerá

Potrebujú veľa priestoru a najlepšie sa im darí pri voľnom výbehu. Sú silní letci a ak majú možnosť, budú hniezdiť na stromoch, takže môže byť potrebný krytý výbeh alebo zastrihnuté krídla. Sú vynikajúce zberačky a s radosťou budú hľadať potravu.62

Úprava a starostlivosť praktické časti

Perie vo všeobecnosti vyžaduje malú starostlivosť, ale skontrolujte chochol na nečistoty alebo roztoče. V noci zabezpečte bezpečný kurník, a ak hniezdia na stromoch, naučte ich používať kurník. Chráňte ich pred predátormi, pretože ich malá veľkosť ich robí zraniteľnými.65

Domov kde sú najšťastnejšie

Potrebujú priestranný, bezpečný výbeh s krytým priestorom, aby sa zabránilo vylietaniu. Sú odolné voči chladu, ale znášajú aj teplo. Zabezpečte bidlá a úkryt pred predátormi. Nie sú vhodné na tesné obmedzenie.16

Základy kŕmenia čo ide do misky

Sú vynikajúce zberačky a nájdu si veľa vlastnej potravy vrátane trávy, semien a hmyzu. Dopĺňajte vysokobielkovinovými granulami a vápenatým gritom, najmä pre nosnice. V zime rozsypte extra krmivo, aby im pomohlo pri zbere.4

Spoločnosť koho majú radi okolo seba

Sú to spoločenské vtáky a najlepšie sa im darí v kŕdli. Sú aktívne a zvedavé, ale môžu byť plaché, takže jemné zaobchádzanie od mladého veku pomáha. Nie sú zvyčajne agresívne, ale môžu byť ostražité voči ľuďom.6

Príbeh kde to všetko začalo

Appenzeller Spitzhauben pochádza z regiónu Appenzell vo Švajčiarsku, kde sa chová po stáročia, pravdepodobne od 17. storočia. Chovali ho mnísi a neskôr miestni farmári, cenený pre svoju odolnosť a produkciu vajec. Do polovice 20. storočia bol takmer vyhynutý, ale záchranný projekt v 80. rokoch ho pomohol zachrániť. Do iných krajín bol dovezený v 50. rokoch a neskôr, a dnes je stále vzácny, najmä v Severnej Amerike.12

Uznané organizáciou oficiálne časti

American Poultry Association

Neuznané1

EE Standard Commission

Uznané v niekoľkých farebných varietách1